Zelený Štokholm - chladné miesto s horúcou dušou

Vložil/a admin dňa 13.02.2014

Niekde v nebi nad oblakmi, na ceste do Štokholmu

Po vyhlásení výsledkov súťaže Mladých reportérov pre životné prostredie u nás i vo svete ma čakalo mojich päť minút slávy. Následne som sa dozvedela o medzinárodnom workshope pre víťazov a moje šťastie nepoznalo hraníc – bude to v Štokholme. Vo Švédsku. Skutočne sa konečne pozriem na sever, do Škandinávie - tak, ako som vždy chcela.

Po pravde, na začiatku som tomu ani neverila. Bola som si istá, že ak sa budem tak veľmi tešiť, nakoniec sa celá akcia z technických či podobne nezrozumiteľných príčin zruší. Mesiace však ubiehali a ani som sa nenazdala, sedela som spolu s celým slovenským tímom v minibuse, či skôr ,,minipártybuse“, ako sme ho neskôr pomenovali. Viedenské letisko sa mi javilo ako samostatný štát. Bolo obrovské a človek nevedel, odkiaľ kam. Ako to v dnešnom uponáhľanom svete občas býva, ani sme sa nenazdali a všetci sme sa svorne triasli v lietadle. Teda aspoň my, ktorí sme mali letieť po prvýkrát. Letuška nás pred odletom upokojila bezpečnostnými pokynmi v prípade poruchy či pádu lietadla. Konečne sme mohli zaryť prsty do sedačky a pevne zavrieť oči. Po vzlietnutí sme sa s mojou spolusediacou Vikou lúčili po každý raz, ako sa lietadlo čo i len trochu zatriaslo. No odrazu sme tam boli! V oblakoch. V nebi! Neuveriteľný pohľad! A vtedy sa práve ukázalo, komu z nás sa podobná scenéria naskytla po prvýkrát. Zatiaľ, čo ostatní hľadeli pred seba s kamennou tvárou, my, nezainteresovaní, sme sa natlačili k malým kruhovým okienkam. Celým lietadlom sa začali ozývať výkriky typu ,,Váu!“, ,,Pozri sa na to!“ a ,,To je nádhera!“. Po čase však ustali. Aj na našich tvárach sa objavil kamenný výraz. Zvyšok letu prebehol pokojne.

Pristávame. Človek by si povedal, že keď konečne uzrie miesto, na ktoré sa toľko tešil, bude mu pripadať aspoň niečím zaujímavé. No my sme skrátka videli iba domčeky a lesy a snáď okrem snehu a veľkého skladu Ikei sa pod nami nenachádzalo nič, čo by bolo švédske a nebolo by aj na Slovensku. Bolo to však len prvotné zdanie a vyviedla nás z neho už samotná jazda vlakom. Nehovoriac o tom, že hromadná doprava je tam na oveľa vyššej úrovni, ako u nás, napríklad vlaky nevyzerajú ako prežitky socializmu, pohľad z okna na moderný Štokholm bol neuveriteľný. Už v tom momente som presne vedela, ako zle sa bude vracať späť domov. Tento pocit ešte podporil pohľad na náš štvorhviezdičkový hotel. Hneď oproti nemu stála budova, v ktorej je pár najmúdrejším z najmúdrejších udeľovaná Nobelova cena. Cítila som sa dôležito. Už len kožuch, pochopiteľne, umelý, značkovú kabelku a bola by som paničkou.

Hoci som po ceste výťahom na recepciu pociťovala mierne obavy z toho, čo nám bolo avizované, a to že nie v každej izbe štokholmského štvorhviezdičkového Rica hotelu sú okná, o chvíľu aj tento strach opadol. Namiesto okien však chýbalo niečo iné – skriňa! Nuž čo, nemôžeme sa sťažovať. Televízia nás predsa víta našimi vlastnými priezviskami! Navonok som sa na tom smiala, ale vnútri sa mi to aj tak zdalo super. To som však ešte nevedela, že izba nie je to najlepšie, čo Rica hotel zákazníkom ponúka. Raňajky! To slovo vo mne bude ešte veľmi dlho vzbudzovať predstavu na prasknutie plných švédskych stolov vo Švédsku, čo je, pochopiteľne, tak trochu klišé. Syry, palacinky, jogurty, cereálie, slaninka, vajíčka, údený losos, dokonca wafle, ktoré si môžete sami pripraviť! A ten najlepší pomarančový džús! Každý deň aby človek vstával minimálne o pol hodinu skôr, keď si chcel vôbec rozmyslieť, čo si má vybrať. Keďže všetko vyzeralo úžasne a chutne, pôvodne mi v zúfalstve napadali rôzne ,,tehotenské“ kombinácie, ako napríklad párky s palacinkami potreté šľahačkou, jogurtom s trochou jahôd a údeným lososom na vrchu prekryté čerstvou, opečenou slaninkou. Samozrejme, s waflami, fazuľkami, gorgonzolou, camembertom a vajíčkami. K tomu malinovú šťavu so zázvorom, čučoriedkovú šťavu so zázvorom, kávu, čaj a džús. A ovocie, pochopiteľne. Napokon som sa však radšej rozhodla ušetriť si črevné problémy.

Zatiaľ píšem len o lietadle, skvelej izbe a kráľovských raňajkách. No Švédsko bolo pre mňa, aj keď to tak nevyzerá, skutočne oveľa viac. Ak to vezmem z ,,profesionálnej“ stránky, som typ človeka, ktorý je vďačný za všetko nové, čo sa môže naučiť a tu som sa toho naučila veľa. Nielen čo sa týka odpadu, životného prostredia, žurnalistiky a samotného Švédska, ale napríklad aj to, ako so seba spraviť šťastnejšieho a spokojnejšieho človeka, ako myslieť pozitívnejšie, nebáť sa svojich chýb, ale využiť ich na to, aby som so seba spravila lepšieho človeka. Veľmi som sa tešila aj na koordinátorku, Annu Normann, s ktorou som sa mala príležitosť porozprávať a zistila som, že je to skutočne milá žena. Taktiež obzvlášť zaujímavou osobnosťou pre mňa bola Caroline Peterson, ktorá založila svoj vlastný lifestylový magazín Camino. Absolvovala som s ňou workshop s názvom ,,Writing“. Rozhodne sme sa ako budúca a súčasná novinárka mali o čom porozprávať. Nasledovala hlavná časť programu, tvorba našich vlastných novinárskych výstupov na tému odpad. Pozorovať spoluprácu v skupine, v ktorej takmer každý človek pochádza z iného štátu, som nepozorovala prvýkrát. Môj skutočne nový poznatok z tejto úlohy bol, že ľudia vo Švédsku a vlastne samotné Švédsko je skutočne veľmi ekologickou, zelenou krajinou. I keď, ako nikto, ani Švédi zrejme nie sú dokonalí. Práve vďaka tejto aktivite v tímoch a následnému písaniu článku o tom, čo sme sa za celý deň naučili o švédskych obaloch, či už v obchodoch, u zákazníkov či obyčajných ľudí, som sa dozvedela zaujímavú informáciu. A to, že švédsky módny ,,dôchodca" H&M je svetovým lídrom v používaní organickej bavlny. Je jej svetovo ,,najväčším" používateľom.

H&M bol vždy mojim obľúbeným obchodom s konfekciou, keďže mi na móde takisto veľmi záleží. Po tomto zistení ho však mám ešte radšej. Ako náhodou, akurát ja, milovníčka H&M, som prišla do Švédska, jeho rodnej krajiny. To by som spomenula ako ďalší úžasný aspekt Švédska. Pre niekoho úplne nepodstatný a povrchný, no pre mňa úžasný. Ak na jednej štokholmskej rušnej ulici, doslova preplnenej obchodmi, nebolo desať pobočiek tohto obchodu, potom ani jedna!

Zrejme tým najviac nevšedným zážitkom z celého ,,pobytu“ pre mňa bola návšteva švédskeho Skansenu. Miesta, ktoré bolo napokon skôr ZOO. Ale predsa, videli sme pár pôvodných švédskych domčekov zvonka, jeden zvnútra. No to, čo ma najviac fascinovalo, malo 4 nohy a žilo to. Živý sob! Bolo mi to smiešne. Videla som levy, tigre, orangutana, no nikdy som na vlastné oči nevidela soba. Prekvapil ma! Bol tak malý! Vždy som si ho predstavovala asi ako koňa, ale on vlastne skôr pripomínal kríženca kozy a poníka. Sob ale nebol jediným ,,studenomilným“ tvorom v celom komplexe. Ešte sme, okrem soba a bežných zvierat, mohli obdivovať losa, ktorý už bol ,,riadnym veľkým chlapom“, tulene, pripomínajúce obrovskú masu tuku s čiernymi guľatými očkami a vydry, nemilosrdne požierajúce malé žlté kuriatka. Bolo až komické, ako od vydier po tomto ,,zločine“ všetci s opovrhnutím a znechutením odvrátili zrak, chúdence dravé. Neskôr, pri pohľade na síce prázdny, no krásny pohľad losa ma striaslo. Všeobecne sa síce vraví, že los je zvieraťom pomerne hlúpym, ale predsa. Spomenula som si na obed, divinu, ktorú sme po príchode do skanzenu jedli v jedálni a v rovnakom momente aj na knihu od švédskeho autora Jonasa Jonassona, Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol, v ktorej nespočetne veľa krát na tanieri figuroval ,,losí stejk“. V hlavne mi skrsla otázka. ,,Nejedla som práve losa?!“

,,Je-li libo, bude se podávat losí steak.“ Prehrávala som si vetu zo skvelej knihy stále dookola a nedostávala som hlúpučkého losa z hlavy. Zdalo sa mi to smutné, no zároveň zaujímavé. Ak je moja teória pravdivá a skutočne som jedla losa, bola som vlastne rada. Zbožňujem ochutnávanie nových, tradičných jedál. I keď by to mal byť los. A keď je už opäť reč o jedle, nedá mi nespomenúť tie najlepšie, teplé, cukrové a hlavne tradičné osie hniezda, ktoré sme každý dostali pri odchode ako dar.
Na koniec už toho veľa hovoriť nebudem, pretože si myslím, že už som aj tak ,,kecala“ akurát dosť! Len toľko, že Švédsko je nádherná a úžasná krajina. Krásna príroda, krásne zvieratká, nízka kriminalita, dobrý stav zdravotníctva a školstva, ľudia sa tam starajú o prostredie, v ktorom žijú a v neposlednej rade, je domovom H&M.

Žijú tam nádherné soby, losy, tulene a vydry. Kto by chcel odísť? Po pravde, po štvrtom dni som si povedala: ,,Ja!“ Hoci sa zdá, že lepšie miesto pre život ako sever snáď ani neexistuje, predsa len - domov je domov! A vtedy som si uvedomila poslednú vec na tomto krátkom ,,výlete“. Moja prvá myšlienka ohľadom toho, ako zle sa mi bude vracať domov, bola chybná. Áno, viem, že dokonca aj bezdomovci vo Švédsku vyzerajú lepšie, ako u nás, ale mne napokon návrat domov, na Slovensko, pôsobil neopísateľnú radosť. Pretože nech už si človek v dnešnej mobilnej dobe zaletí kamkoľvek, srdce bude mať vždy tam, kde vyrastal a kde má svoju rodinu. Vtedy môže byť (a bude) aj Slovensko rovnako krásne a úžasné, ako Švédsko. Len naň treba mať ten správny pohľad.

Natália Mrázová, 20 rokov, Univerzita Komenského v Bratislave, FF, odbor Žurnalistika

Priložené obrázky
Niekde v nebi nad oblakmi, na ceste do Štokholmu
Rica hotel Stockholm, miesto kráľovských raňajok a blahobytu
V štokholmských uliciach
"Santovi" pomocníci, soby v skanzene