Peter Kubínyi v Peru. FOTO: archív P. K.
Ako mladá reportérka som dostala šancu porozprávať sa so skvelým novinárom Petrom Kubínyim. Je hlavou Slovenského syndikátu novinárov, skúseným cestovateľom a autorom reportáží z celého sveta. Máme sa od neho čo učiť.
Prečo ste sa rozhodli stať sa členom poroty Mladých reportérov?
Pripadá mi prirodzené pomáhať mladým reportérom. Viem, že nie všetci, ktorí dnes o program majú záujem, sa novinármi aj stanú, ale niekoľko z nich určite. Som si istý, že ak ich podchytíme teraz, je to istá investícia do budúcnosti. Sám som sa niekoľkokrát v živote učil písať. Najskôr som na gymnáziu prispieval som do školského časopisu. Dnes sa síce nad tým tak zhovievavo usmievam, ale odvtedy mi pribudlo štyridsať rokov skúseností. Boli to časy, keď som písal veľmi rád napríklad listy, a tým pádom som sa učil, že písomný prejav je istá forma komunikácie s ľuďmi, či už s adresátom listu, alebo so žiakmi. Po skončení štúdia na strednej škole a žurnalistike na univerzite som začal pracovať. Nastúpil som do redakcie Práce, znova som sa stal elévom, čiže žiakom. Opäť ma učili písať. Tak to v živote chodí - vždy vás „zmenšia“. Skončíte jednu školu a na novej ste zase ten najmenší. Snažíte sa a píšete. To isté, keď idete na univerzitu. A práci sa zase stanete žiakom...
Hovorili ste o žurnalistike. Na akú vysokú školu ste chodili vy? Čo by ste odporúčali študentom, ktorí chcú ísť študovať žurnalistiku?
Vtedy bola len jedna univerzita, a to v Bratislave. Osobne si myslím, že dnes je študentov žurnalistiky veľa. Nie vždy je štúdium vysokých škôl správne, pretože sa zameriava na akademické vedomosti a dáva študentom málo praxe. Prax je veľmi potrebná. Darmo mi vysvetľovali na škole, čo je fejtón, ale napísať som ho nevedel. Naučil som sa to až v práci , keď ma nechal Dobroslav Hrubý, veľmi dobrý fejtonista, napísať pár fejtónov a ukázal mi, čo je na nich zlé. Vtedy som pochopil, čo slovo fejtón znamená. Čiže medzi praxou a akademickým učením býva obrovská priepasť.
Ktorý zo slovenských týždenníkov alebo mesačníkov považujete za kvalitné čítanie?
Pokiaľ ide o slovenské média, je tu zásadný problém. Po roku 1989, čiže keď padol socializmus, média začali písať o všetkom, čo sa predtým nemohlo. Začali sa uberať cestou bulvarizácie, t. j. senzácie za každú cenu. Západná tlač bola charakterizovaná troma „S“ - a to sex, sadizmus a senzácia. Takýto článok v médiách je pre čitateľov zaujímavý. V novinách môžeme nájsť aj reportáže od reportérov, ktorí navštívili cudziu krajinu a pokladajú za povinnosť o nej napísať, ako napríklad jeden reportér o pobyte v Peru, hoci o ňom nič nevie. Sedel v turistickom centre, kde ho obskakovali. Vôbec netuší, čo sa v Peru deje, tak o čom píše?! Že je to krajina ležiaca na dvadsiatej siedmej rovnobežke? Veľmi ťažko sa mi hovorí, ktoré z periodík je najlepšie, ale pokiaľ siahnem po časopise, tak si prečítam Týždeň, prípadne Život.
Precestovali ste mnoho krajín a napísali niekoľko kníh. Ktoré krajiny sú pre vás najzaujímavejšie? A prečo?
Pokiaľ ide o krajiny, Európa pre mňa veľmi zaujímavá nie je. Je to v podstate stále to isté, či ste v Bruseli, Amsterdame, alebo Madride. Je to tá istá civilizácia - budovy sú iné, ale systém je rovnaký. Dávam prednosť krajinám, ktoré sú čo najmenej zasiahnuté civilizáciou. Mám rád napríklad Mongolsko, Ďaleký východ alebo krajiny bývalej Ruskej federácie. Tam, krajine skutočne ešte nevtlačili pečať. Sú divoké, krásne a zaujímavé.
Čo najzaujímavejšie ste zažili? Čo vás na cestách prekvapilo?
Keď poviem križovatka, predstavíte si obyčajnú križovatku napríklad v Bratislave. Keďže v Mongolsku nie sú cesty a jazdí sa priamo po stepy, veľmi ma zaskočilo, keď nám kamarát Mongol povedal, že prídeme na križovatku, a tam odbočíme. A tak som sa ho spýtal, čo je mongolská križovatka a povedal mi: ,,No, jednoducho tri dni rovno a potom doprava.“ Odporuje to našim predstavám civilizácie, preto je to iné.
Ako ste získavali informácie od ľudí? Len tak sa pýtali?
Každý si to predstavuje tak, že keď je napríklad potopa v Bangladéši, vystúpite z lietadla, a hneď oproti visia ľudia na stromoch. Samozrejme, nie je to pravda. Vždy si musíte urobiť plán, čo budete robiť, kam pôjdete, čo chcete vidieť, s kým sa chcete stretnúť. Musíte si vybaviť materiálno - technické zabezpečenie. Nikdy to nie je jednoduché. Musíte žiť ako miestni ľudia. Počúvať ich, zhovárať sa s nimi. Podotýkam, že sa treba učiť cudzie jazyky. Niekedy je to viac, ako mať vysokú školu.
Ľudia vám automaticky všetko povedali? Čo ste pre to museli spraviť?
V prvom rade si musíte získať ich dôveru. Pokiaľ za niekým prídete a priložíte mu pod nos diktafón, ten človek sa zľakne a nepovie nič . Napríklad, na ostrove Sachalin v Rusku, sme išli do hlavného mesta. Viezli sme sa vlakom a skončili na mieste Nogliky. Bol to úplný koniec sveta, kde nebolo vôbec nič. Nevedeli sme, čo tam máme robiť. Prechádzali sme sa s Alanom Hyžom popri rieke a uvideli ohníček. Prišli sme k nemu, pozdravili sme sa a pani nám hovorí: ,,Vy môžete byť iba guľaci alebo novinári.“ Neznášajú Japoncov, a tak ich pomenovali guľaci, pretože guľak je po japonsky pes. Takže dáma usúdila, že sme novinári, ale aj tak sme si prisadli a o päť hodín som poznal osudy všetkých piatich ľudí, čo sedeli s nami. Stačí, ak ste komunikatívny človek. Veď na autobusovej zastávke sa často dozviete viac ako na siedmich oficiálnych zasadnutiach s predstaviteľmi tej krajiny.
Ako boli financované vaše cesty za, reportážamie?
Nikdy nečakajte, že za vami príde niekto so zlatou táckou a na nej budú letenky, hotel, všetko na cestu, kam máte ísť. Iniciatíva musí vyjsť vždy z vás, vy si musíte všetko naplánovať. Musíte vedieť, ako sa to bude financovať, hľadať sponzorov. Dlho bojujete, aby ste získali peniaze na tú knihu, takže ak si myslíte, že sa dá na tom zarobiť, je to omyl. To, čo vám ostane, sú spomienky, ktoré vám nikto nezoberie.
Ako ste sa dostali až na post predsedu Slovenského syndikátu novinárov ?
Dvadsaťsedem rokov som robil normálneho novinára, nikdy som nechcel žiadnu funkciu. Keď som šiel do volieb na post predsedu syndikátu novinárov, myslel som si, že z tejto stoličky budem môcť zasahovať do slovenského mediálneho prostredia. Lenže syndikát má plno svojich problémov, cez ktoré som sa ešte zďaleka nedostal.
Čo čitateľov zaujme na vašich knihách?
Spolu s fotografom Alanom Hyžom sme spolupracovali na troch knihách. Prvá sa volá Ríša zla, a boli to reportáže z bývalého Sovietského zväzu, nielen z Ruska, ale boli tam krajiny ako Arménsko, Gruzínsko, Uzbekistan, Turkménsko, Pobaltské republiky a Kaliningradská oblasť. Druhú knihu sme vydali pod názvom Koniec. Mapovala šestnásť bývalých socialistických krajín ako Juhoslávia, Rumunsko, Nikaragua, Vietnam, Líbia atď. Tretia kniha sa volá Misia a je o živote slovenských misionárov vo svete.
Môžete nám o nich povedať viac?
Vy ste v socializme nežili, čiže nepoznáte podmienky, v ktorých sme žili my - napriek tomu, že sme sa „kamarátili“ so Sovietskym zväzom. Noviny boli plné toho, čo povedal predstaviteľ komunistickej strany a koľko uhlia vyťažili, ale nič mi to nepovedalo, tá informácia bola úplne nezmyselná, nemala žiaden účinok. Nevedeli sme to podstatné, čo vlastne tí ľudia robia, čo si myslia. Zmyslom prvej knihy „Ríša zla“ teda bolo povedať, ako žijú ľudia po páde socializmu. Idete do krajín a počúvate, čo vám o tom ľudia povedia. Zachytávate ich momentálny stav. Rusi sa ma často pýtali, či je mojím cieľom ich očierňovať. Samozrejme, že nie. Nekomentoval som, len som písal, čo mi povedali. Druhá kniha nadväzovala na prvú. Socialistický režim bol na mnohých miestach. Až keď ich pochodíte, uvedomíte si tú hrôzu, ktorá spočívala v tom, čo ja volám ,,socialistický bordel“. Napriek tomu, že v rôznych krajinách žili rôzni ľudia, belosi, mulati, alebo černosi, každému tento režim vtlačil svoju pečať. Mali niečo spoločné, i keď krajiny boli rozdielne. Systém myslenia bol iný v to „normálnom svete“, a v tom „našom“. Tretia kniha, ako už hovorí jej titulok, píše o saleziánoch vo svete. Máme vyše sto Slovákov, ktorí sú na saleziánskych misiách všade po svete. Mapujeme, čo robia.
Ako by mal vyzerať podľa vás dobrý novinár, aké vlastnosti by mal mať a od čoho by sa mal držať stranou?
Predovšetkým by nemal byť hlupák a mal by niečo vedieť. Nevýhodou tejto profesie je, že vieme od všetkého trochu, ale z ničoho dosť. Dnes môžete robiť článok o atómovej energii, zajtra môžete sadiť zemiaky s poľnohospodármi. Treba si hľadať svoju vlastnú cestu.
Autorka: Michaela Rondošová
Foto: Ester Šabíková
