O novinárskej profesii sme sa rozprávali so šéfredaktorom online denníka Aktuálne.sk.
Jozef Matej začal novinársky pôsobiť ako redaktor zahraničného spravodajstva v spravodajskej televízii TA3 od začiatku jej vysielania v septembri 2001. Neskôr sa stal šéfom zahraničnej redakcie v tejto televízii. Komentoval viacero priamych prenosov z takých udalostí ako smrť Jána Pavla II., voľba nového pápeža, rukojemnícka dráma v Beslane a kráľovské svadby. Pripravoval vysielanie počas summitu Bush-Putin v Bratislave. Po piatich rokoch sa rozhodol vymeniť televíziu za noviny a stal sa vedúcim zahraničného oddelenia Hospodárskych novín. Od septembra 2006 pracuje ako editor v Aktuálne.sk, kde v júli 2011 sa stal šéfredaktorom.
Kedy vo vás skrsla myšlienka byť novinárom?
Študoval som na vysokej škole sociológie v Trnave, a tam vychádzal univerzitný časopis. Mne a partii štyroch kamarátov sa nepáčil, a preto sme začali vydávať vlastný. Sami sme zháňali sponzorov, všetko sme organizovali. Predtým som nikdy neuvažoval, že by som bol novinárom. Nebol to môj sen, ale práca na tomto časopise rozbehla moje úvahy o novinárčine.
Objavili sa vo vašom živote okamihy, keď ste pochybovali o tom, že novinárčina je tá správna profesia?
Myslím, že každý bez ohľadu na svoju profesiu občas uvažuje, či nie je niečo lepšie, alebo užitočnejšie... napríklad, či nie je lepšie napiecť chlieb. Rovnako je to aj s médiami. Ale ja som sa v žurnalistike našiel a som spokojný tam, kde pracujem. Samozrejme, sú momenty, kedy sa pýtate, či to má význam. Ale to sú veci, ktoré si musí človek osobne vyriešiť.
Prešli ste takmer každou formou médií. Pracovali ste v televízií, v tlači a teraz pôsobíte v internetovom denníku. Ktorá sa vám páčila najviac?
Viac ma to ťahá k webu a televízii ako k printu. Web má svoju rýchlosť, môžete veci meniť. Aj v prípade omylov viete za sekundu opraviť chybu. Televízia je obmedzenejšia, viac času trvá príprava reportáže, ktorá sa nakoniec odvysiela iba raz. Sú tam rozdiely, ale obe majú svoje pozitíva.
Je podľa vás novinárčina adrenalínový šport?
Nie, ale je to šport, ktorý vám zaberie veľa času a osobného života.
Takže vplýva na váš osobný život?
Na môj osobne nie, ale na osobný život väčšiny novinárov.
Pri práci novinára si musíte zachovať chladnú hlavu aj v napätých situáciách. Ako prežívate dramatické situácie? Ako rôzne tragédie vplývajú na vaše emócie?
Ak človek dlho robí novinárčinu, jeho vnímanie sa otupí. Každý deň sa stretávate s udalosťami, ktoré nie sú najpríjemnejšie a človek stratí citlivosť na to, že je to tragédia. Keď niekde padne lietadlo, tak sa to netýka len tých 150 ľudí, ktorí zahynuli, ale aj 150 rodín a 150 skupín priateľov. Podobne to bolo aj pri rôznych baníckych tragédiách. Vtedy adrenalín vo vás narastie, ale treba si od toho zachovať odstup.
Zažili ste situácie, ktoré boli zlomom aj vo vašom osobnom živote?
Zažil som situácie, ktoré boli dovtedy pre mňa nepoznané. Keď som bol na protestoch v Budapešti proti premiérovi Ferenczovi Gyurcányumu, uvedomil silu toho davu. Ako ľahko môže byť zmanipulovaný, agresívny a nebezpečný.
Ako sa zmenil váš pohľad na médiá po desiatich rokoch praxe?
Keď ste mimo médií, máte pocit, akí sú všetci strašne šikovní. Keď sa stretnete s nejakým veľkým politikom, máte pred ním rešpekt. Po dlhšom čase v médiách sa to však stiera, už viete selektovať, ktoré médiá ako pracujú, viete, ako sa ktorý politik správa.
Mali ste alebo máte ešte nesplnené novinárske ambície?
Chcel by som byť opäť editorom. Je to tým, že keď človek postúpi v hierarchii, potom už menej prichádza do kontaktu s bežnou novinárskou prácou. S pozíciou šéfredaktora sa viažu rôzne administratívne úkony a niekedy je lepšie vrátiť sa k tomu, čo vás viac bavilo.
Takže vás viac napĺňala práca, keď ste neboli šéfredaktorom?
Práca ma napĺňa tým, že môžem čitateľom ukázať veci z iného pohľadu, sprostredkovať im informácie, ktoré by sa k nim možno nedostali. Napĺňa ma to, ako sa snažíme, aby správy od nás boli naozaj objektívne. Snažím sa robiť všetko preto, aby boli nestranné a v spravodajstve sa objavili názory zo širokého spektra.
Máte novinársky idol, ktorý vás ovplyvnil?
Hoci uznávam autority, snažím sa nepodliehať žiadnej mánii alebo niečom podobnému. Nerád robím z ľudí bohov. Myslím si, že na Slovensku výrazný novinársky idol chýba. Nie je tu generácia starších novinárov, ktorí by mohli byť vzorom. Väčšina novinárov veľmi rýchlo končí svoju kariéru, pretože je to náročné na voľný čas a rodinný život. Mnoho z nich pracuje päť - šesť rokov v médiách a potom ide do inej sféry. Človek môže hľadať vzory aj v iných oblastiach spoločnosti a nie sa obmedzovať iba na novinársky pohľad.
Ak by mal nastať koniec sveta a vy by ste mali napísať posledný článok, čo bol váš posledný odkaz?
Aby ľudia nerezignovali na ideály, hľadanie krásy a boj dobra zo zlom. Tie môžu aj za situáciu, čo nastala v spoločnosti. Ľudia ľahko rezignujú a radi vidia udalosti v šedom. Aj zlé veci relativizujú a tvrdia, že až také zlé nie sú.
Autorky: Martina Halásová, Inka Hoscheková, Gymnázium J. Hronca v Bratislave
Rozhovor vznikol v rámci valentínskej exkurzie, ktorá sa konala 13. 2. 2012 v Bratislave. Prečítajte si aj ďalšie články:
