Mladí reportéri pre životné prostredie

Stojíme pri pokladni. Môj otec, sestra a ja. V hympermarkete. Moje myšlienkové pochody preruší zvučný hlas mladej predavačky: " Tieto broskyne asi nie sú na kusy. Možno by ste si to mohli ísť odvážiť tamto ku váham", a podáva mi broskyne. Súhlasím, preto ich odvážim a vraciam sa ku pokladni. Znova sa ma milo opýta: "Nepotrebujete na ne sáčok? " Pri mojej zápornej odpovedi už nevnímam predavačkin klasický prekvapený a zmätený výraz, ale ten otcov zmiešaný- vyčítavý, no zároveň v hĺbke pobavený. Podľa neho som vraj totiž zelenáč, ktorého novým nariadením na ochranu životného prostredia je čo najmenej znečisťovať naše okolie zbytočnými igelitovými taškami a sáčkami. Práve tie sú nám totiž vo veľkom vnucované v obchodoch, nami najviac(jednorazovo) používané a schopné rozkladať sa až desiatky rokov.
To však väčšinu ľudí netrápi. Trápia ich len vlastné problémy čiťažkosti, čo je pochopiteľné a zaujímajú sa hlavne o svoju rodinu a blízkych. Tak, ako sa oni o seba navzájom starajú a pomáhajú si, kto sa stará o prírodu? Kto ju poteší jednoduchým gestom, keď si namiesto novej plastovej tašky vezme z domu so sebou plátennú? Kto jej dá kúsok svojej "lásky"?
Je to len na nás, na nás všetkých! A ak si teraz poviete, že sa Vás to netýka, veľmi sa mýlite. Všetko je prepojené, všetko spolu navzájom súvisí a vaše rozhodnutie vykašľať sa na prírodu má ďalekosiahle dôsledky, o ktorých ani netušíte. Dôsledky, ktoré vás nakoniec dolapia a vytrhnú z vašej možnej pohodlnosti.
Lebo príroda je ako nejasná, jemne popretkávaná pavučina s ľudstvom v jej najbezpečnejšom strede. Ak potiahnete jedno vlákno, nevadí, ešte nebude zničená. Ak však začnú ťahať všetci a viac vláken, postupne sa budete dostávať do jej stredu a teda k samotnému ľudstvu. Máme snáď sklony k sebazničeniu?
Tak čo, potiahnuť alebo nie?

Priložené obrázky