Ako sa to správame k svojej matke? Ako sa jej odvďačíme za to, že sa o nás stará a dáva nám všetko, čo k svojmu životu potrebujeme? Vypálime lesy? Vypustíme do rieky chemikálie? Znečistíme ovzdušie? Tak to určite nie! Na výstrahu nám všetkým vytvorila skupina umeleckých záhradníkov zelené pomníky planéte Zem.
V rakúskom meste Tulln sa koncom leta každoročne koná výstava Gartenbaumesse, ktorej súčasťou bola aj expozícia náhrobných výsadieb. Okrem nádherných štylizovaných pomníkov sa tu však objavilo aj pár skutočne šokujúcich a provokatívnych „smetísk“. Ako to tu bude po nás vyzerať, pokiaľ budeme Zem neustále znečisťovať ďalším a ďalším odpadom?
„Entsorgt?!“ (Zlikvidovaní) je názov jednej z výsadieb tohtoročnej série. Obsahuje to, čo po nás zostane takmer večne. Stovky rokov rozkladajúci sa odpad ako posledná spomienka na naše duše. V dnešnej hektickej dobe už nemáme čas zastaviť sa a venovať tichú modlitbu a zamyslenie ľuďom, ktorí niečo znamenali. Ako to bude v prípade, že umrie život na Zemi? Spomenie si niekto? Možno už len naše milované a roky zhromažďované smetiská.
„Oma´s Garten“ (Babičkina záhrada) je takmer obyčajným záhonom v záhrade nášho detstva na dedine. Avšak pri piecke už nestojí naša babička, ale prastará Matka Príroda. Berie si späť to, čo jej kedysi patrilo a my sme si to od nej iba vypožičali. Vyťažili sme z útrob Zeme železo, spracovali sme ho na výrobky, bez ktorých by sme nemohli žiť, no len čo doslúžia alebo sa nám zunujú, bez milosti ich vyhodíme. Tieto veci však majú dušu, možno dušu našej mamičky a babičky. Preto by sme sa mali snažiť zaobchádzať s nimi tak, aby sme našej Matke Zemi neubližovali.
„Strahlende Kraft“ (Žiariaca energia). Zvíťazí opäť príroda? Podarí sa jej znova obnoviť svoju krásu po tom, čo ju človek ublíži? Neubližujeme jej však až pričasto? Príroda je silnejšia ako my, no musíme ju chrániť, pretože ona sama sa brániť nedokáže. Zemetrasenia a prírodné katastrofy sú síce výstrahou, no my tieto výstrahy neberieme vážne. V čase, keď miesto nášho posledného odpočinku budú zdobiť už len kosti, plynové masky a sud s jedmi, bude už neskoro.
Výstava nabáda, aby sme sa zamysleli nad naším životom a vzťahom k prírode. Snaží sa nám ukázať, že každý z nás je dieťa Zeme a mal by sa k nej správať nanajvýš úctivo. Vytrieďme z nášho každodenného odpadu hoci len jednu plechovku, nechajme zrecyklovať jeden starý kus železa a odnesme do špeciálnych zberní aspoň jednu batériu. Bez Matičky Zeme by nikto z nás nežil. Preto by sme sa jej za všetko, čo máme, mali poďakovať a chrániť to, čo nám každodenne dáva.
Stela Koščíková
