V dňoch 30. októbra až 3. novembra som sa zúčastnila workshopu v Portugalsku, v meste Cascais. Rada by som sa podelila o svoje dojmy z celého pobytu. Pri tých pár dňoch a tak veľa zážitkoch naozaj neviem, kde mám začať...
Dni sa nemohli začať lepšie ako chutnými raňajkami a vysmiatymi tvárami mojich spolucestovateľov zo Slovenska. V prvý deň nás koordinátori rozdelili do siedmich skupín. Síce nikto hovoriaci po slovensky v mojej skupine nebol, no vyhovovalo mi to. Mohla som sa pri dorozumievaní s reportérmi z ostatných krajín zdokonaľovať v anglickom jazyku. So skupinkou som bola naozaj spokojná. Všetci členovia boli milí, tolerantní a ochotní.
Navzájom sme sa informovali o našich krajinách. Bolo zaujímavé vnímať tú rozmanitosť -národné športy, kultúra, spôsob vyučovania na školách a podobne. Našej partii sa dostala téma " elektronický odpad". Z môjho pohľadu je to téma veľmi zaujímavá. Svetová spotreba týchto elektrických spotrebičov stále viac a viac narastá a keďže obsahuje ťažké kovy a toxické chemikálie, nedá sa bezpečne likvidovať alebo recyklovať. Navštívili sme preto inštitúciu, kde sa týmto druhom odpadu zaoberajú a dozvedeli sa o ňom viac informácií. V hoteli sme potom mali dosť času spracovať túto tému v podobe článku a pripraviť o nej prezentáciu.
Po práci nás čakal zaslúžený oddych a výborný obed. Časť dňa sme mohli využiť na prechádzku po meste. Štýl mesta Cascais je naozaj zaujímavý. Úzke uličky, vysoké budovy a veľmi priateľskí obyvatelia. Tiež myslia aj na turistov, teda tam majú kopu obchodov so suvenírmi. Aj keď musím uznať, že ceny niektorých z nich neboli práve nízke, každý z nás si domov niečo typické pre Portugalsko doniesol. Medzi najlepšie momenty zaraďujem aj piatkovú noc. Každá krajina si pripravila niečo, čím by aspoň trochu predstavila svoju kultúru. Boli to zväčša tance a piesne, no aj originálnejšie veci ako napríklad " Sabath". Musím však poznamenať, že Slovensko v tú noc zabodovalo svojím tančekom, ku ktorému sa pridali aj ostatní a miestnosťou sa šírila výborná atmosféra.
Po 2 dňoch práce nás čakal zaslúžený nedeľňajší výlet, no ešte predtým sme doobeda prezentovali naše práce a vypočuli si rozlúčkový príhovor koordinátorov YRE. A teraz späť k výletu. Ten deň bol jedným z mojich najkrajších dní v živote. Autobus nás odviezol na pobrežie s krásnym výhľadom na Atlantický oceán. Nie každý sa môže pochváliť, že bol tak blízko pri tejto nádhere, no my už áno. Pred tým, ako sme sa mohli rozpŕchnuť na pláž, na nás však čakala ešte jedna úloha, a to vytrhávanie inváznych rastlín. Keďže tam táto rastlina dovezená z Afriky nemá prirodzených nepriateľov a premnožuje sa, museli sme s jej likvidáciou aspoň z malej časti pomôcť.
Potom sme si konečne mohli užiť pieskovú pláž a niektorí odvážlivci neváhali a v oceáne sa aj vykúpali. A teraz prichádza bod programu, ktorý som si aspoň ja najviac užila, a to stáť na najzápadnejšom bode Európy - na myse Cabo da Roca. Bolo úžasné byť na mieste, ktoré som si tak dlho pozerala len na obrázku. Miesto bolo plné turistov. Väčšina z nich stála s mobilom pred sebou, robiac si tzv. "selfie". Táto činnosť sa ale nie vždy vypláca. Boli sme informovaní, že ľudia si často nedávajú pozor a pri fotení za zábradlím a blízko útesu často spadnú. Nám sa však chvalabohu nič nestalo a mohli sme pokračovať v ďalšej časti výletu.
Pôvodne sme mali mať prehliadku mesta Sintra, ktoré bolo v roku 1995 uznané ako chránená pamiatková rezervácia pod patronátom organizácie UNESCO, ale keďže nám nevyšiel čas a bolo už neskoro, mali sme len krátky rozchod a vrátili sme sa do hotela. Tam už na nás čakala večera a po nej rozlúčková párty, na ktorej sme si všetci užili super hudbu, zatancovali sme si a rozlúčili sa. Prišlo ďalšie ráno, žiaľ aj posledné. Pobalené kufre už čakali na recepcií a po dodatočnom rozlúčení nás autobus odviezol na letisko v Lisabone. Mali sme dobrý let a bezpečne sme dorazili domov. Naozaj mi budú chýbať ľudia, ktorých som spoznala. Ďakujem, že som mala tú príležitosť zúčastniť sa workshopu, nadviazať nové priateľstvá a nové inšpirácie. Tých pár dní bolo fakt úžasných a veľmi som si to užila. Dúfam, že sa v blízkej budúcnosti s programom YRE znova stretneme.
Veronika Moncoľová, 13 rokov, ZŠ Juraja Fándlyho, Sereď
