Začínam niečo cítiť vo vzduchu, najprv si to nevšímam, ale po chvíli sa mi začína ťažšie dýchať. Obraciam sa na každú stranu a pýtam sa, odkiaľ to ide. Utekám po kľukatom chodníku k jazerám. Čím viac sa približujem, tým cítim väčšiu páľavu.
Konečne som tam. Predo mnou sa zvŕtajú plamene, ktoré s chuťou oblizujú suchú trávu. Začula som majáky. Požiarnici sa snažia uhasiť obrovské plamene ničiace všetko, čo im prichádza do cesty. Po trojhodinovom boji požiarnici skladajú svoju výbavu a odchádzajú preč. Hŕstka ľudí, ktorá sa prišla pozrieť na ohnivú šou, sa vracajú späť k svojim prácam. Nezostalo tu ani jedno steblo. Úplná spúšť. I ja sa poberám spať domov. Rozmýšľam, prečo to niekto podpálil. Po celej dedine sa rozoberá toto nešťastie, no o deň - dva si už na to málokto spomenie.
O týdeň sa vraciam na spálené miesta. Už z diaľky vidím na čiernych plochách niečo zelené. Vedela som, že príroda sa vzchopí, ale nedúfala som, že tak rýchlo. Nikdy sa nevzdáva a ide aj cez nemožné. Aká odivuhodná je naša príroda!
Michaela Rondošová, 16 rokov, Piaristické gymnázium sv. J. Kalazanského, Nitra
