Učiteľské povolanie bolo jeho snom už od detstva. Neznášal matematiku a fyziku, ale venoval sa prírodovedným predmetom. Dnes vyučuje biológiu a geografiu a dostal sa medzi top 10 učiteľov Slovenska. Kľúčom k dobrému učiteľovi nie sú podľa neho moderné technológie, ale komunikácia so žiakmi.
Bolo učiteľstvo tvojim snom alebo ako si sa dostal k tomuto povolaniu?
Vedel som, že chcem byť učiteľ. Už asi od svojich 14 rokov. Nepochádzam ale z učiteľskej rodiny. Mamina je vedúca jedálne a otec je ekonóm. Čiže úplne mimo učiteľstva. Skôr ma trošičku odhovárali, že učitelia málo zarábajú a budem mať veľkú zodpovednosť. Mňa bavilo pracovať s deťmi, tak som na to nedbal.
Učíš biológiu a geografiu. Prečo práve prírodovedné predmety?
Keď som bol na základnej škole, veľmi som sa zapodieval biológiou a geografiou. Tieto predmety ma veľmi bavili. Mal som pocit, že som v nich dobrý a začalo vo mne narastať prírodovedné sebavedomie. Neznášal som matematiku a slovenčinu, tak som hneď vedel, že to nie je odbor, ktorý by som chcel študovať a jazyky mi tiež veľmi nešli. Dejepis bola pre mňa nuda. Voľba bola teda jasná.
Ako učiteľ na základnej škole v Púchove si známy tým, že si zástancom rovesníckeho vzdelávania. Ako ho aplikuješ do praxe?
Snažím sa každý rok urobiť aspoň zopár rovesníckych vzdelávaní, vždy s inou triedou, od siedmakov vyššie. Tí sú už dosť zodpovední na to, aby sa dokázali postarať o prváčikov, druháčikov. Rovesnícke vzdelávanie má význam vtedy, keď je to nejaká ucelená hodina alebo deň. My to robíme tak, že si zvolíme jeden celý deň. Na začiatku je prezentácia, kedy sa mladší žiaci dostanú do obrazu o téme, dáme základné pojmy, ktoré budú používať a medzitým si ostatní pripravia svoje stanovištia. No a potom sú to rôzne workshopy, kde si niečo vyrobia, nakreslia, naučia sa nejakým zručnostiam, ktoré by štandardne v škole nedostali. Napríklad pri dni dažďových lesov hovoríme nielen o erózií a o odlesňovaní, ale deti sa učia aj lukostreľbu, či modelovať. Chodia tam aj maskoty v tematickom oblečení.
Ako na takúto formu učenia reagujú žiaci? Je to pre nich atraktívne?
Starší žiaci získajú sebavedomie, hlavne čo sa týka komunikácie s deťmi, rodičmi, učiteľmi, keďže veľa veci si musia vybaviť sami. Už počas tej hodiny má dvojica žiakov na starosti celú triedu detí. Nie je jednoduché zaujať toľko žiakov, hlavne ak sa dopredu nepripravia. Na začiatku prechádzajú recenziou, keď mi hovoria, čo by chceli približne hovoriť. Ja ich navediem, čo si majú ešte pozrieť, aby to bolo zaujímavejšie. Častokrát po odučených štyroch až piatich hodinách odchádzajú „vypľutí“ a hovoria, aká je to ťažká práca. No a čo sa týka malých detí, im sa to páči. Oni sa tak začlenia do školy, získajú iný vzťah so staršími žiakmi. Skrátka, socializujú sa.
A čo na to hovorí vedenie školy a kolegovia? S akými reakciami sa od nich stretávaš?
Vedenie školy veľmi podporuje tieto aktivity. Hlavne preto, že to nie je úplne bežné, je to časovo veľmi náročné. Totiž ten čas, ktorý stráviš mimo školy, je nezaplatený a preto sa ľuďom do toho nechce.
Bol si navrhnutý na cenu Učiteľ Slovenska a dostal sa do finálovej top 10. Ako to prebiehalo a čo to pre teba znamenalo?
Predtým, než som počúval obhajoby učiteľov som si myslel, že robím s deťmi veľa aktivít. Zistil som však, že sa dá robiť ešte oveľa viac. Bolo to veľmi poučné a tiež som tam porozumel tomu, že nemusíme úplne striktne robiť len to, čo štátny vzdelávací program ponúka. Zase som sa utvrdil a nabral sebavedomie v tom, že je správne komunikovať s deťmi aj na inej báze, ako len „ja som hrdý pán učiteľ a ty si žiak a nemôžeš si dovoliť“.. Dať im väčšiu slobodu, otvoriť sa pred nimi, aby mali pocit, že mi na nich záleží. Ale priznám sa, že ten samotný výber z finálovej desiatky na úplnú topku, čiže víťaza, bol pre mňa stresujúci. Mal som pocit, že všetky aktivity sú veľmi súťažne robené. Mal som z toho zmiešané pocity.
Učíš už 10 rokov. Čo sa za túto dobu zmenilo?
Na začiatku som to bral veľmi striktne. To, čo som sa naučil v škole, som sa snažil odovzdať žiakom. Neskôr som prišiel na to, že sa musím trochu „poľudštiť“, pretože tých informácií je tak veľa, že žiaci to nestíhajú spracovávať. Potom sa stáva, že žiak zanevrie na daný predmet. Viac som sa začal so žiakmi rozprávať. Potrebujem, aby to nebol len pracovný, formálny vzťah, ale aby sme išli aj do neformálnej zóny, kde sa mi otvárajú, vedia mi porozprávať veci zo svojho súkromia. Pomáha to mne, aby som ich lepšie spoznal, aby som možno rozumel, prečo sa horšie učia, z akého prostredia pochádzajú. Snažím sa k žiakovi potom inak pristupovať a nájsť aktivity, ktoré by zvládol a chcel spraviť sám a tiež mu dať pocítiť, že môže v niečom vyniknúť.
Takže je pre teba komunikácia to najdôležitejšie vo vzťahu žiak- učiteľ?
Určite. V minulosti som oveľa viac využíval digitálne technológie, robil som prípravy cez interaktívnu tabuľu, mal som nadupané prezentácie, nemyslím animáciami, ale obsahom. Postupne som prišiel na to, že obrázky, ktoré žiak vidí na plátne, vidí aj na chémii, dejepise, geografii a postupne stráca záujem. A tak som rozvinul svoje umelecké cítenie a obrázky kreslím na tabuľu sám. Deťom sa páčia, lebo sú jednoduché, častokrát až detské, tak sa na nich vieme zasmiať aj zabaviť. Tým, že sú veľmi jednoduché a vidia aj proces ako kreslím, tak si to lepšie zapamätajú a vedia si to aj sami spoznámkovať.
Učíš biológiu a geografiu, venuješ čas aj environmentálnej výchove na svojich hodinách?
Snažím sa. V biológii je to jednoduchšie, keďže to máme aj v osnovách. Degradácia pôdy, znečistenie vody alebo znečistenie vo všeobecnosti. Snažím sa deti viesť aj k tomu aby, triedili odpad. Zapojili sme sa do projektu EKO alarm, tak sme dostali plastové nádoby na papier a na plasty. Je to beh na dlhé trate, lebo deti na to nie sú zvyknuté. Často v týchto košoch končia aj iné veci ako by tam mali byť, ohryzky, desiaty a iné veci. Potom to dobrovoľníci musia triediť. Častokrát si aj ja vyhrniem rukávy a vyhodím im odpadkový kôš na zmesový odpad a snažíme sa spolu vytriediť, teda ja to triedim, s tým, že oni sa pozerajú na mňa.
Okrem riadneho vyučovania sa spolu so žiakmi zapájaš aj do rôznych projektov. Už štyri roky pôsobíte v programe Mladí reportéri pre životné prostredie. Čo ťa motivuje k tomu pracovať v programe, aj napriek ostatným povinnostiam?
Možno to bude znieť divne, ale sú to ľudia. O téme životného prostredia sa rozpráva veľa, ale spôsob, akým sú vedení mladí reportéri mi veľmi imponuje. Často sa stretávame na workshopoch. Sú to aj rôzne úlohy, ktoré nás držia stále v napätí a v téme. Medalovci, Aďka (Henčeková) a Matej (Majerský) sú tváre, na ktoré sa nezabúda a sú to ľudia, kvôli ktorým tam rád chodím, aj na úkor času stráveného s rodinou. Mám pocit, že to nie je o predbiehaní, kto je lepší, ale že nám ide o spoločný cieľ, čo v školstve teda nepoznáme. Tam je veľká konkurencia a rivalita, aspoň ja tak to cítim. Tuto mám pocit, že všetci ťaháme za jeden koniec, vieme si poradiť, aj keď sme z iných súťažných tímov.
Ako na pôsobenie v programe reagujú tvoji žiaci?
Mám veľmi dobrú odozvu od detí, ktoré absolvujú workshopy. Páči sa im to, odtiaľ odchádzajú ešte zanietenejší a zapálenejší pre vec. Sú tiež trošku samostatnejší a tiež vidím, že sa tam buduje isté sebavedomie. Tiež sa tam spoznávame a budujeme si vzájomný vzťah, taký iný, ako sa dá bežne na hodinách alebo cez prestávky.
Je ťažké ich motivovať, aby sa zapojili do programu?
Nemám problém ich namotivovať. Mám problém ich potom udržať. Oni sa veľmi rýchlo nadchnú, ale ak je niečo dlhotrvajúce, postupne strácajú motiváciu. Je to rovnaké aj s nami, dospelými. To pôvodné nadšenie potom opadá. Udržať sa ich snažím tak, že im dávam rôzne úlohy. Keďže sú to deti na základnej škole, tak ešte nemajú presne vyhranené názory, ciele a sny. Musím žiakov do toho správne dotlačiť - tak, aby to nevnímali, že ich do toho tlačím (smiech).
Do akej miery pomáhaš deťom s tvorbou príspevkov? Prispievaš im aj svojimi nápadmi na tému?
Snažím sa najprv nechať priestor im. Ale často nevedia interpretovať svoje názory. Potom musím tú diskusiu viesť a veľakrát sú to vyslovene moje nápady, s ktorými mi oni pomáhajú. Nemám ani toľko času a ani priestoru na to, aby dokázali niečo sami spraviť. Všade musím chodiť s nimi. Keď sa mi niečo nepáči, tak im do toho zasiahnem. Možno je to chyba. Ale neskôr vidím, že sa učia a robia veci lepšie.
Čo si sa ty, ako učiteľ, naučil počas pôsobenia v programe?
Veľmi som sa chcel naučiť fotiť a filmovať. No a to som sa myslím, naučil, neskromne poviem. (smiech). Samozrejme myslím na takej amatérskej úrovni. Stal som sa školským fotografom a to je to, čo ma baví. Čo ma menej baví, je strihanie. Rád filmujem, ale nerád strihám, lebo to zaberie veľa času a nie je to veľmi vidieť. A nemám pre to cit. Strih videa nechávam na deti.
V čom sa chceš ako učiteľ posunúť?
Snažím sa, aby som neučil len biológiu, ale chcem deťom odovzdať určité hodnoty, ktoré budú môcť v živote aplikovať v rôznych úrovniach. Púšťam im rôzne videá, o ktorých potom spoločne diskutujeme. Či už sú to z oblasti sociálnej, alebo aj keď poznáme nejakého handicapovaného človeka, rozprávame sa o ňom, aký ma problém, či mu vieme pomôcť a podobne. Mojim cieľom je vyvolať diskusiu. Veľmi ma zaujíma názor žiakov. Aj keď na hodinách veľa rozprávam ja, snažím sa ich vypočuť a som rád, keď čokoľvek povedia. Často sú tie detské myšlienky také úsečné a krátke, ale pravdivé a hlboké a vieme ich potom rozviesť, rozdiskutovať. Čiže nielen na to učivo kladiem dôraz, ale aj na, to akí ľudia z nich budú.
