Na každej križovatke v obci Pružina sa nachádzajú informačné tabule navigujúce k miestnemu ekologickému salašu. Je príjemný teplý marcový deň, ako stvorený na prechádzku po jeho pozemkoch. Hneď po pár krokoch nás upútajú miestne kopce s lesmi a lúkami, patriace ku Strážovským vrchom. Prvým znakom, že sme dorazili na salaš, je uvítacia tabuľa s nápisom „Jedzte baraninu- je dobrá, je zdravá, je naša!“.
Pri nej nás už s úsmevom víta optimizmom sršiaca Oľga Apoleníková, majiteľka ekofarmy. Po úvodnom príhovore nás pozýva do svojho kráľovstva vybetónovanou cestičkou pomedzi hospodárske budovy.
Celý areál pôsobí ako bývalé poľnohospodárske družstvo. Dlhé, no nízke a úzke budovy, ktoré však poskytujú dostatok miesta pre chov oviec. Presvedčíme sa o tom hneď pri pohľade na druhú budovu v rade, kde na nás z ohradeného prístrešku vykúkajú zvedavé ovečky. Ich záujem však netrvá dlho, je čas kŕmenia. V miestach, kde je válov už naplnený, sa ovce so sklonenými hlavami venujú len svojmu „obedu“. Ako sa k nám približuje kŕmiaca čata, čoraz výraznejšie cítime vôňu sena v ovzduší.
Farmárka nám opisuje každodenný život na farme. „Je to aj o počítačoch,“ vyvracia mienku väčšiny ľudí, že farmárčenie je len „raz nakŕmiť, dvakrát podojiť“. Zisťujeme, že chov zvierat je náročnejší, ako sme si mysleli. Okrem nespočetných hodín manuálnej práce musí byť človek pripravený tráviť noci nad počítačom – prerozdeľovať financie, pripravovať zmesi krmiva na mieru, skontrolovať dojivosť.
Aby sme lepšie pochopili chod farmy, využívame ponuku na prehliadku maštalí a technického príslušenstva. Nedá sa prehliadnuť čistota farmy. Miestnosť slúžiaca na dojenie oviec je vykachličkovaná a čerstvo umytá. Z rozprávania pani Apoleníkovej zistíme, že hygiena je pre nich mimoriadne dôležitá. „Ovce znášajú bolesť zo všetkých chovných zvierat najhoršie,“ oznamuje nám. To je dôvod, prečo sa snažia vytvárať pre svoje zvieratá čo najvhodnejšie prostredie a vyvarovať sa ochorení jedincov.
Na ceste do ďalšej budovy padne otázka, koľko zamestnancov potrebuje na obhospodárenie takého veľkého statku. Odpovedá, že devätnásť, ale počas roka sa vyskytnú rôzne práce, ktoré si častokrát vyžiadajú aj dvojnásobok. Niet divu, veď tu žije až cez tisíc kusov oviec.
Na správaní zvierat sa dá spozorovať, že nemajú strach z človeka. Po pár minútach nám natoľko dôverujú, že sa nechajú pohladkať. No napriek tomu že boli v domácom prostredí, stačil hlasnejší zvuk, aby sa rozutekali. Plachosť oviec nám potvrdzuje farmárka príbehom, kedy zopár zatúlaných psov spôsobilo úhyn tristo kusov. Ovce sa vtedy zľakli brechotu a v panike spadli do neďalekej rokliny. Stádo vyžaduje neustálu pozornosť baču.
Na záver sme ešte navštívili miestnu predajňu biopotravín. Okrem syrov a bryndze si tu návštevník môže zakúpiť i žinčicu či ovčie mlieko. Určite jeho očiam neuniknú i desiatky diplomov a iných ocenený po stenách. I tieto trofeje dokazujú kvalitu miestnej výroby.
Nasýtení výrobkami z neriedeného ovčieho mlieka sa lúčime s majiteľkou tohto prekrásneho salaša, no určite sa ešte vrátime, pretože za kvalitnými slovenskými výrobkami sa oplatí cestovať.
Autorky: Adela Michnová, Stredná umelecká škola, Trenčín; Erika Kostková, ZŠ Pružina; Elena Štefancová, Gymnázium Dubnica n. V.
Prečítajte si aj ďalšie články, ktoré vznikli v rámci exkurzie na Ekofarmu Pružina:
Mladí reportéri okúsili život na ekofarme
Ekofarmárčenie nie je med lízať
Šťastné ovečky Oľgy Apoleníkovej
Biofarmárka: Moja práca má budúcnosť
Adela Michnová, Erika Kostková, Elena Štefancová