Každým rokom na Slovensku stúpa produkcia odpadu, pričom triedeného odpadu ubúda. V roku 2013 bol pokles triedeného odpadu oproti roku 2012 až o 10 % a miera vyprodukovaného komunálneho odpadu stúpla cca o 6 kilogramov na obyvateľa. Hoci takmer všetci v dnešnej dobe vieme, že by sme mali triediť, málokto sa o tento globálny problém naozaj zaujíma a ak už aj, nie vždy to naozaj aj robí. Sama seba sa pýtam: Prečo? Čo sme takí leniví? Je to až také časovo náročné?
Rozhodla som sa prísť problému na koreň a tak som sa vydala medzi svojich kamarátov s otázkou, či triedia odpad a ak nie, prečo. Niektorí odpovedali áno, no drvivá väčšina mi pravdivo povedala, že sa im jednoducho nechce.
Keď som tak pátrala po dôvodoch netriedenia odpadu, napadlo mi zájsť ešte hlbšie. Riešením nie je len triediť, mali by sme sa v prvom rade zaoberať príčinami takého obrovského množstva, ktoré dennodenne produkujeme. Prečo míňame tak veľa vecí, ktoré iba zapratávajú našu planétu a spôsobujú ďalšie problémy? Nedalo by sa to množstvo nejako rozumne zredukovať na iba to naozaj potrebné minimum?
Ako som uvažovala nad možnými riešeniami, opýtala som sa samej seba: Prečo si to nevyskúšať na vlastnej koži? A tak som prehovorila kamaráta na menší experiment. Povedali sme si, že otestujeme, koľko odpadu vyprodukujeme za 2 dni. Obaja budeme nosiť svoje vrecká s odpadkami všade so sebou. Potom, nasledujúce dva dni, každý skúsime niečo iné. On bude svoj odpad len triediť, kým ja sa pokúsim vyprodukovať čo najmenšie množstvo. Každý z nás sa vyzbrojil vlastným vreckom a náš experiment sa mohol začať.
Všetky začiatky bývajú ťažké, ani tento nebol najľahší. Kým som si zvykla všetko hádzať do jedného vreca, prešlo niekoľko hodín. Ani som nevedela akým spôsobom, na konci dňa som mala plné vrecko. Nemohla som uveriť, čo všetko som dokázala spotrebovať behom dňa. Jeden krabicový džús, vreckovka, pollitrová voda, obal od cukríkov, obal od bagety, atď. Kamarát na tom nebol inak. Druhý deň bol už o niečo ľahší a bola som rada, že sú prázdniny a ja nemusím okrem prechádzok so psom nikam ísť. Aj tak som sa nevyhla zopár úsmevným pohľadom okoloidúcich. Ďalšie dva dni som sa pokúsila vyprodukovať čo najmenej odpadu. Kúpila som si nebalenú zeleninu a ovocie, namiesto drahých ochutených vôd som pila čaj s medom a citrónom a bagetu som si spravila sama doma. A výsledok? Za celé dva dni som úplne nenaplnila jediné vrecko. Samozrejme som sa nevyhla odpadkom úplne, no bolo ich podstatne menej.
Na dojmy a výsledky som sa opýtala aj svojho kamaráta:
„Na konci prvého dňa experimentu som bol nepríjemne prekvapený, ako veľa zbytočného odpadu dokážem vyprodukovať. Behom nasledujúcich dvoch dní som sa snažil všetko vytriediť do troch samostatných vreciek. Ale i keď to vyzeralo na prvý pohľad pekne a úhľadne, nemal som z toho dobrý pocit. Nič sa tým nevyriešilo. Odvtedy si dávam omnoho väčší pozor, čo a koľko si čoho kupujem.“
S výsledkami svojho malého experimentu som každopádne spokojná. Chce to síce najprv určité sebazaprenie a zvyk, ale nie je to ťažké. Niekedy stačia maličkosti. Namiesto štyroch malých džúsov si kúpiť dvojlitrový, nepoužívať na desiatu stále nové vrecká, ale zabaliť si ich trebárs do misky alebo ak sa dá, kupovať nebalené potraviny. Aj takto môžeme aspoň trochu odbremeniť našu planétu.
Na záver by som každému položila otázku: Do we care? Naozaj sa staráme o naše životné prostredie? Skutočne sa snažíme? Nie sú to iba prázdne statusy a lajky na facebooku? Ak sa všetci staneme len trápnymi pozérmi sediacimi za počítačmi, kto sa postará za nás? Nebojme sa šíriť povedomie vlastným príkladom. Nebojme sa vyčnievať z davu. Aby sme s pokojom v duši mohli raz odpovedať: Yes, I do.
Autor: Lenka Kratochvílová, Slovakia, Gymnázium M. R. Štefánika, Nové Mesto nad Váhom
Publikované na www.litterless.webnode.sk a v mesiaci apríl bude publikované v školskom časopise.
