Mladí reportéri pre životné prostredie

Mestská časť Prešova Solivar bola známa čerpaním soľanky od roku 1572. Až do 20. storočia na tomto území pretrvávali tradície, ktoré ovplyvnili dejiny Prešova i okolia svojimi technickými riešeniami i paličkovanou čipkou. Územie, na ktorom sa ťažila soľ, je dnes iba pustatina, ktorá predstavuje veľkú environmentálnu záťaž.

Ložisko kamennej soli na území Solivaru je tvorené viac-menej izolovanými šošovkovitými telesami soli, čo zodpovedá viacerým vrtom. Dnes sa soľanka v Solivare neťaží napriek tomu, že “zásoba soli je na danom území približne jedna miliarda ton,” ako uviedla doc. Mgr. Natália Hlavatá Hudáčková, PhD. z Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.

Novodobá história solivarníctva na Slovensku začala výstavbou štátneho solivaru s názvom „Prezident Masaryk“ v roku 1921. V novembri 1998 sa ocitli Solivary a.s. v zlej finančnej situácii a v máji 2009 bol solivar zatvorený, čím 155 zamestnancov prišlo o prácu. Ťažba soli bola ukončená. Zo spoločnosti boli demontované a odvezené technické zariadenia rakúskou firmou Salinen, ktorá odkúpila značku a dodnes predáva svoju soľ z Rakúska pod značkou Prešovská soľ. Kvôli zastaveniu ťažby sa na danom území začali problémy s vytekajúcou soľankou aj s poddolovaným územím.

Ekologická katastrofa v Solivare

Solivary a.s. mali do augusta 2010 zabezpečiť banské diela. Asi tretinu z celkového počtu 147 vrtov zabezpečili tak, že ich odpojili od rozvodných sietí lúhovacej vody a soľanky, nainštalovali zariadenia na meranie tlaku a vrty uzatvorili. Dnes už väčšina ventilov a tlakomerov nie je na pôvodnom mieste. Správca konkurznej podstaty JUDr. Miloš Hnat v roku 2010 upozorňoval Obvodný banský úrad v Košiciach na alarmujúci stav. V oznámení uvádza, že po prerušení ťažby klesol tlak v kavernách a steny sa začali stláčať do vnútra. Následne vo vrtoch začal stúpať tlak.

Tieto deformácie budú i naďalej pokračovať. V prípade, že sa urýchlene nezačne s likvidáciou banských diel, môže dôjsť k rozsiahlej ekologickej havárii. Bývalá odborná zamestnankyňa soľného závodu Ing. Viera Ježíková nám povedala: „Hrozí únik soľanky poza pažnice vrtov do terénu. Pri tektonických poruchách pri vysokom tlaku môže dôjsť k štiepeniu a namoknutiu nadložných hornín a hrozí zbortenie terénu aj výtok soľanky do vodných  tokov.“

V Solivare pozorujeme od roku 2009 vytrysknutie soľanky z vrtov, čo má za následok usmrtenie fauny a flóry v blízkosti Soľného potoka, ktorý tečie územím. Kvôli zlému podložiu tu dochádza aj k znehodnoteniu pôdy. Zasolené pôdy sú druhovo chudobné. Obyvatelia v okolí Solivaru tu navyše začali kumulovať množstvo odpadu. Podmáčanie súvisiace so slanosťou poškodzuje infraštruktúru, znižuje kvalitu povrchových vôd a zvyšuje náklady na ich údržbu.

Pani inžinierka Ježíková navyše varuje, že pri vysokom tlaku vo vrtoch je reálny predpoklad, že dôjde k ďalšiemu prepájaniu dutín v podzemí a môže dôjsť aj k ich prepojeniu so šachtou Leopold. V takomto prípade dôjde aj k poškodeniu neďalekého banského diela, ktoré je národnou kultúrnou pamiatkou.

Situácia je ešte o to kritickejšia, že doposiaľ nebola napojená elektrická energia na stredisku Vrty a nie je možné používať čerpadlá záchytného systému na prečerpávanie prípadných výtokov soľanky do zberných akumulačných nádrží. Ďalším nepriaznivým faktorom je aj to, že kapacita týchto nádrží je obmedzená.

Zmeny vlastníkov riešeniu problému nepomáhali

V roku 2010 všetky technické a technologické zariadenia, ako aj banské diela boli majetkom organizácie Kolifaktor s.r.o. Od roku 2011 sa stal vlastníkom TEREX Slovakia, neskôr s obchodným menom RIVERSAND. V súčasnosti samotné vrty vlastní Ekofarma, s.r.o. V roku 2012 oslovil s problémom vtedajší primátor mesta Prešov na základe požiadavky mestských poslancov pod vedením Mgr. Petra Krajňáka Obvodný banský úrad v Košiciach. Inšpekčná prehliadka potvrdila nebezpečný stav a hroziacu škodu a nariadila organizácii Rudné bane, š.p., vykonať opatrenia na odstránenie stavu, ktorý ohrozuje celospoločenský záujem bezpečnosti a zdravia občanov a má negatívny dopad na životné prostredie.

Na základe rozhodnutia Hlavného banského úradu z roku 2013 vyplývajú pre Rudné bane úlohy, ako napríklad zabezpečiť monitorovania situácie v dobývacom území Solivary, najmenej raz za dva týždne vykonať prehliadku vrtov, ústia jednotlivých vrtov technicky zabezpečiť tak, aby sa zabránilo ich poškodzovaniu a odcudzovaniu ventilov a nežiaducemu úniku soľanky z ústia vrtov z dôvodu ich mechanického poškodenia do okolitého terénu.

Hľadá sa riešenie

V roku 2015 bol schválený projekt operačného programu Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky Pravdepodobné environmentálne záťaže - prieskum na vybraných lokalitách Slovenskej republiky vo výške približne 9,5 milióna eur. Jeho cieľom  bolo zabezpečenie podrobného prieskumu pravdepodobných environmentálnych záťaží na vybraných 87 lokalitách Slovenskej republiky, pri ktorých sa predpokladá riziko pre ľudské zdravie a životné prostredie. V zozname pravdepodobných environmentálnych záťaží s vysokou prioritou, u ktorých nebola jednoznačne určená zodpovednosť, a ktoré sú odporúčané na realizáciu prieskumu a vypracovanie rizikových analýz, sme našli aj územie Solivaru. Na škodu veci však bolo, že prieskum neprebehol na chránenom dobývacom území Solivar, ale v blízkosti budov závodu Nový Solivar. Územie sa tak nedostalo do Štátneho programu sanácie environmentálnych záťaží.

Je rok 2022 a problém dobývacieho územia Solivar sa stále efektívne nerieši. Na miestach pribudli len varovné tabule. Nadzemné častí vrtov neničí len korózia, ktorú urýchľujú nánosy soli, ale aj vandali. Navyše, ako nám povedala inžinierka Ježíková, ktorá sa dlhodobo venuje problému Solivarov: „Hrozí prepad celého terénu do hĺbky. Istota, že sa to prepadne, je stopercentná. Nikto však nevie kedy." V histórii je už dokladovaný prepad na území Solivaru z roku 1988.

Napriek snahám obyvateľov o spoluprácu s úradmi počas minulých rokov sa problémy so Solivarmi neustále zväčšujú. V roku 2006 boli vyčíslené náklady na sanáciu na 3 milióny slovenských korún. Na našu otázku, koľko by sanácia stála dnes, nám Mgr. Peter Krajňák odpovedal: „V roku 2015 sa náklady len na ochranné oplotenie územia a stabilizáciu vrtov vyšplhali na 70 000 eur.“

Tlak obyvateľov i odborníkov na štátne inštitúcie nepriniesol v chránenom ložiskovom území Solivar očakávané kroky. Náklady na nápravu podliehajú inflácii a k prepadu pôdy môže dôjsť kedykoľvek. Akoby nikoho nezaujímalo, že hrozí prepad pôdy a toto územie bude ešte viac environmentálne znehodnotené, rovnako nikto nerieši možnosť postaviť nový závod a vyrábať znovu soľ. Bude nám soľ nad zlato?